VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA VYLUČOVACEJ SÚSTAVY

Močotvorné orgány zohrávajú kľúčovú úlohu pri odstraňovaní splodín látkového metabolizmu z organizmu. Produkty látkového metabolizmu všetkých buniek sa najskôr uvoľňujú do tkanivového moku a následne vstupujú do krvi, či už priamo alebo prostredníctvom lymfatického obehu. Hlavným orgánom zabezpečujúcim ich vylučovanie sú obličky, ktoré filtráciou krvi odstraňujú odpadové látky a prispievajú k udržiavaniu homeostázy. Ich činnosť zabezpečuje reguláciu množstva extracelulárnej tekutiny a vody v tele, udržiavanie správnej koncentrácie iónov a solí, ako aj vyrovnávanie acidobázickej rovnováhy.

V obličkách prebiehajú zložité procesy filtrácie, resorpcie, exkrécie a sekrécie, ktoré zabezpečujú tvorbu moču a udržiavanie homeostázy vnútorného prostredia. Tieto funkcie sú úzko prepojené s činnosťou obehovej sústavy, preto sú obličky zaradené do krvného obehu relatívne blízko pri srdci a dostávajú bohaté cievne zásobenie. Krv nimi pretečie v krátkom časovom intervale, čo umožňuje efektívne odstraňovanie odpadových látok. Moč predstavuje typický exkrét – tvorí sa neustále a je z tela odvádzaný močovou rúrou. Ak dôjde k poruche funkcie obličiek, produkty metabolizmu sa hromadia v krvi a vzniká urémia. Okrem vylučovacej funkcie plnia obličky aj významnú endokrinnú úlohu, keďže produkujú hormóny, ako je erytropoetín, renín a aktívna forma vitamínu D (kalcitriol), ktoré sa podieľajú na regulácii krvotvorby, krvného tlaku a metabolizmu vápnika.

ŠPECIÁLNA HISTOLÓGIA VYLUČOVACEJ SÚSTAVY U CICAVCOV

Močová sústava pozostáva z obličiek a z vývodných ciest moču. Vývodné močové cesty sa rozdeľujú na intrarenálne – ktoré sa nachádzajú priamo v obličke; a extrarenálne – ktoré ležia mimo nej. K extrarenálnym vývodným močovým cestám patrí obličková panvička (pelvis renalis), močovody (ureteres), močový mechúr (vesica urinaria) a močová rúra (urethra). Tieto orgány zabezpečujú transport, zhromažďovanie a následné vylúčenie moču z tela.

Obličky

Oblička je párový parenchymatózny orgán, ktorý je na svojom povrchu krytý tromi obalmi. Najvnútornejší obal predstavuje tenké väzivové puzdro (capsula fibrosa), tvorené kolagénovými vláknami, ktoré možno od obličky ľahko oddeliť. Na väzivové puzdro nadväzuje tukový obal (capsula adiposa), upevňujúci obličku v jej lôžku a zároveň ju mechanicky chrániaci. Najpovrchovejším obalom je serózna blana (capsula serosa), vytvorená pobrušnicou, ktorá sa prikladá na ventrálnu stranu obličky.

Tvar obličky je fazuľovitý a ventrodorzálne mierne sploštený. U človeka dosahuje oblička dĺžku 12 cm, šírku 6 cm a hrúbku 3 cm. Hmotnosť obličky u mužov sa pohybuje v rozmedzí 130 – 170 g, pričom u žien je o niečo nižšia. Povrch obličky u dospelého človeka je hladký, zatiaľ čo u novorodenca je rozdelený brázdami na jednotlivé obličkové laloky – renculi.

Obličky sa u človeka nachádzajú po oboch stranách chrbtice vo výške 11. hrudného a 3. bedrového stavca, pričom ľavá oblička je lokalizovaná o niečo vyššie ako pravá. Obličky svojou zadnou plochou naliehajú na bránicu a svaly zadnej brušnej steny, pričom bránica ich oddeľuje od pleurálnej dutiny. Mediálne smeruje pravá oblička k v. cava inferior a ľavá k aorte. Pred pravou obličkou sa nachádza pečeň, dvanástnik a pravý ohyb hrubého čreva; pred ľavou obličkou je uložený žalúdok, podžalúdková žľaza a ľavý ohyb hrubého čreva. Laterálne sa ľavá oblička dostáva do kontaktu so slezinou.

Oblička sa štruktúrou podobá zloženej tubulóznej žľaze, pretože je tvorená systémom obličkových kanálikov. Tie sa z hľadiska embryonálneho vývinu a funkcie delia na dva základné oddiely. Prvým sú kanáliky tvoriace moč, ktoré spoločne označujeme ako nefrón – základná funkčná jednotka obličky. Druhým sú zberné kanáliky, ktoré zhromažďujú vytvorený moč, ďalej upravujú jeho koncentráciu a odvádzajú ho do obličkovej panvičky.

Na vnútornom okraji obličky sa nachádza záhyb (hilus renalis), ktorý je vyplnený väzivom a slúži ako miesto vstupu a výstupu krvných ciev, lymfatických ciev a nervov. V tejto oblasti je uložená aj obličková panvička (pelvis renalis), ktorá je rozčlenená na menšie a väčšie obličkové kalichy (calices renales).

Bezprostredne nad obličkami sa nachádzajú párové žľazy – nadobličky (glandulae suprarenales). Tie produkujú viacero významných hormónov, medzi ktoré patria kortizón, aldosterón, glukokortikoidy, epinefrín a norepinefrín, čím sa podieľajú na regulácii metabolizmu, krvného tlaku, hospodárenia s vodou a soľami, ako aj na stresovej odpovedi organizmu.

Oblička má fazuľovitý tvar a vo všeobecnosti rozlišujeme jej prednú plochu (facies anterior) a zadnú plochu (facies posterior), pričom predná plocha je mierne vypuklá a zadná sploštená. Medzi okrajmi obličky rozlišujeme bočný okraj (margo lateralis), ktorý je konvexný, a prístredný okraj (margo medialis), ktorý je konkávny a na ktorom sa nachádza hilus renalis, teda vstup a výstup krvných ciev, nervov a obličkovej panvičky. Oblička má aj dva konce – horný koniec (extremitas superior), ku ktorému priliehajú nadobličky, a dolný koniec (extremitas inferior), ktorý je smerom dole zaoblený a voľnejší.

Obličky sú životne dôležité orgány, ktoré dokážu u človeka prefiltrovať približne 170 litrov krvi za deň a vylúčiť z nej okolo 1,5 litra moču. Na zabezpečenie všetkých základných funkcií postačuje aj jedna oblička. Makroskopicky sa oblička skladá zo svetlejšej zrnitej kôry (cortex renis) a tmavšej drene (medulla renis). Kôra obličky má na priereze zrnitý vzhľad, ktorý je spôsobený prítomnosťou veľkého počtu malých guľovitých útvarov, nazývaných obličkové telieska a prítomnosťou množstva stočených kanálikov, ktoré spolu s nefrónmi zabezpečujú filtráciu a tvorbu moču. Dreň je usporiadaná do tvaru pyramídy (pyramides renales), ktoré smerujú svojimi špičkami k obličkovej panvičke, čím umožňujú zhromažďovanie a odvod moču do extrarenálnych močových ciest.

Využi pri ďalšom štúdiu tejto témy e-learningový kurz.