VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA KOŽNEJ SÚSTAVY

Kožnú sústavu tvorí koža (cutis) a pokožkové útvary. Pokrýva povrch tela a predstavuje hranicu, ktorá zároveň oddeľuje a spája vonkajšie prostredie s vnútorným prostredím organizmu. Koža je najväčším plošným orgánom ľudského tela – jej plocha dosahuje 1,5 až 1,8 m2, hrúbka sa pohybuje medzi 1 – 4 mm a hmotnosť predstavuje asi 4 – 4,5 kg (pričom až 36 % celkovej hmotnosti kože pripadá na dolné končatiny). Koža chráni vnútorné orgány pred mechanickými, tepelnými, fyzikálnymi a chemickými vplyvmi vonkajšieho prostredia a zároveň zabraňuje prenikaniu toxických látok a mikroorganizmov do tela.

Informácie o vlastnostiach vonkajšieho prostredia prijíma organizmus prostredníctvom kožných receptorov, ktoré reagujú na tlak, teplotné rozdiely, bolesť a ďalšie fyzikálne či chemické podnety. Súhrnne tvoria tzv. kožný zmysel. Vzniknuté vzruchy z kožných receptorov sú vedené senzitívnymi dostredivými vláknami miechových a hlavových nervov do CNS, kde sú spracovávané. Na základe týchto informácií sa organizmus dokáže prispôsobovať zmenám prostredia. Kožné receptory môžu mať formu voľných nervových zakončení alebo špeciálne upravených hmatových teliesok. Zabezpečujú exteroreceptívne zmyslové vnímanie, ktoré okrem vnímania dotyku, tlaku či teploty napomáha aj udržiavaniu rovnováhy a vytváraniu predstavy o polohe vlastného tela v priestore.

Koža je nielen ochranným, ale aj aktívnym fyziologickým orgánom, ktorý sa zúčastňuje viacerých životne dôležitých procesov. Svojím prekrvením, zježením chlpov, vypadávaním srsti či zmenou farby často odzrkadluje vnútorné deje prebiehajúce v organizme. Koža sa podieľa na dýchaní, pretože cez jej povrch môže prenikať kyslík do organizmu a zároveň sa vylučuje oxid uhličitý. Má aj sekrečnú a exkrečnú funkciu – prostredníctvom potných a mazových žliaz sa zúčastňuje regulácie výmeny vody, minerálnych látok, močoviny a niektorých ďalších produktov metabolizmu. Zároveň zabraňuje nadmernému vyparovaniu vody z vnútorného prostredia, čím prispieva k udržiavaniu hydratácie organizmu. Dôležitou úlohou kože je aj termoregulácia – chráni organizmus pred prehriatím a pred prenikaním škodlivého žiarenia. Vylučovanie a vyparovanie potu ochladzuje povrch tela, zatiaľ čo rozšírením alebo zúžením ciev v koži dochádza k vyrovnávaniu teplôt medzi telom a okolím. Týmto spôsobom koža pomáha udržiavať konštantnú telesnú teplotu. Okrem toho chráni organizmus pred ultrafialovým žiarením a podieľa sa na syntéze vitamínu D pôsobením UV žiarenia na pokožku.

ŠPECIÁLNA HISTOLÓGIA KOŽNEJ SÚSTAVY U CICAVCOV

Koža

Koža sa vo všeobecnosti skladá z dvoch hlavných vrstiev. Na povrchu sa nachádza pokožka (epidermis) a pod nou zamša (corium, dermis), ktorá v hlbších vrstvách prechádza do podkožia (subcutis).

Pokožka

Pokožka predstavuje povrchovú vrstvu kože, tvorenú viacvrstvovým plochým rohovatejúcim epitelom rôznej hrúbky a má ektodermový pôvod. Väčšinu buniek pokožky tvoria keratinocyty, ktoré sa postupne diferencujú a rohovatejú, čím jej zabezpečujú ochrannú funkciu. Okrem nich sa v pokožke nachádzajú aj melanocyty produkujúce pigment melanín, ktorý chráni hlbšie vrstvy kože pred škodlivým účinkom ultrafialového žiarenia. Ďalšou skupinou buniek sú dendritické (Langerhansove) bunky, ktoré majú imunitnú funkciu a pôsobia ako antigén-prezentujúce bunky. Merkelove bunky sa uplatňujú ako mechanoreceptory. Epitelové bunky pokožky sú usporiadané do šiestich vrstiev, ktoré sa navzájom líšia štruktúrou aj funkciou:

• 1. základná vrstva (stratum basale) – predstavuje najhlbšie uloženú vrstvu pokožky, ktorú tvoria vysoké cylindrické alebo kubické bunky keratinocytov pripojených k bazálnej membráne prostredníctvom hemidezmozómov.
• 2. trnitá vrstva (stratum spinosum) – tvorí ju niekoľko vrstiev polygonálnych keratinocytov vybavených ostnitými výbežkami bunkovej membrány (spiny), ktoré zabezpečujú vzájomné prepojenie buniek pomocou dezmozómov na svojich koncoch.
• 3. zrnitá vrstva (stratum granulosum) – pozostáva z niekoľkých vrstiev mierne sploštených polygonálnych buniek, v ktorých sa začína proces keratinizácie.
• 4. lesklá vrstva (stratum lucidum) – tvorí ju 1 až 2 vrstvy plochých, neživých keratinocytov bez jadier a organel.
• 5. rohová vrstva (stratum corneum) – jej hrúbka závisí od typu rohovatenia kože. Je to eozinofilná vrstva bez zreteľných hraníc medzi odumretými keratinocytmi.
• 6. stratum disjunctum (oddelujúca vrstva) – tvorí tenkú vrstvu odlupujúcich sa zvyškov mŕtvych keratinocytov na samom povrchu pokožky.

Zamša

Zamša je najhrubšia vrstva kože, tvorená hustým kolagénovým neusporiadaným väzivom. Nachádzajú sa v nej kožné žľazy, krvné a lymfatické kapiláry, nervy a korene chlpov.

Zamša sa skladá z dvoch vrstiev:

• povrchová papilárna vrstva (pars papilaris) – vybieha smerom k pokožke v podobe rôzne vysokých kuželovitých papíl, ktoré sú usporiadané do tzv. papilárnych líšt, vytvárajúcich dermatoglyfické obrazce s veľkou individuálnou variabilitou
• hlboká retikulárna vrstva (pars reticularis) – obsahuje kolagénové a elastické vlákna, ktoré síce prebiehajú v rôznych smeroch, avšak zachovávajú si určité hlavné orientácie, ktoré určujú štiepnosť kože. Vlákna zároveň zabezpečujú pružnosť, elasticitu, pevnosť a mechanickú odolnosť kože. Snopce hladkosvalových buniek sa upínajú na chlpové pošvy a pôsobia ako vzpriamovače chlpov.

Podkožie

Podkožie je vrstva tvorená kolagénovými, elastickými a retikulárnymi vláknami a riedkym väzivom rôznej hrúbky, ktorá spája kožu s podkožnými orgánmi. Od hrúbky a množstva podkožia závisí pohyblivosť kože voči hlbším štruktúram. Na niektorých miestach tela môže podkožie chýbať. Podkožie je bohaté na ložiská tukových buniek, ktoré u niektorých živočíchov vytvárajú súvislé tukové vrstvy, čím zabezpečuje tepelnú a mechanickú izoláciu a slúžia ako energetická zásobáreň organizmu. Na miestach, kde dochádza k treniu o kostný podklad, sa v podkoží nachádzajú mazové vačky, ktoré znižujú trenie a chránia tkanivá.

Kožné žľazy

V koži cicavcov sa nachádza viacero typov kožných žliaz, ktoré sa navzájom líšia stavbou, lokalizáciou, spôsobom sekrécie aj funkciou.

• Mazové žľazy (glandulae sebaceae) majú alveolárnu stavbu a vyznačujú sa holokrinným typom sekrécie kožného mazu.
• Potné žľazy (glandulae sudoriferae) majú tubulóznu stavbu a nachádzajú sa približne 2 mm pod povrchom pokožky, kde vytvárajú klbko stočeného vývodného kanálika, ktoré je zanorené do zamše. Na povrch tela ústia potným otvorom (porus sudoriferus).

Pokožkové útvary

Pokožkové útvary sú derivátmi pokožky a patria medzi ne chlpy a rohovinové útvary, ako sú roh, paznecht, paprčka, kopyto, pazúr či necht.

Mliečna žľaza

Mliečna žľaza patrí medzi najdôležitejšie žľazy kože cicavcov (Mammalia). Vznikla transformáciou potných, pachových (aromatických) a mazových žliaz.

Ide o najväčšiu žľazu s vonkajšou sekréciou, ktorá funkčne patrí k sekundárnym pohlavným orgánom a má úzky vzťah k pohlavnému cyklu, v rámci ktorého dochádza k výrazným zmenám v jej štruktúre. Sekrét mliečnej žľazy – mlieko (lac) – slúži určité obdobie na výživu novonarodených mláďat a je pre ne jediným zdrojom živín, nevyhnutných pre správny vývoj jedinca. Rast mláďat jednotlivých druhov živočíchov závisí od zloženia mlieka a jeho energetickej hodnoty. Mledzivo a mlieko sú zároveň jediným zdrojom imunoglobulínov pre mláďatá, čím mliečna žľaza zabezpečuje pasívnu imunizáciu novonarodených jedincov. Funkčne tak mliečna žľaza zabezpečuje poslednú fázu reprodukcie a prispieva k prežitiu druhu. Pôvodná funkcia mliečnej žľazy, t. j. produkcia mledziva a mlieka na zabezpečenie života mláďat počas prvých mesiacov života, sa však vplyvom zlepšených podmienok chovu, výživy, chovatelskej starostlivosti a dlhodobo uplatnovanej selekcie u niektorých druhov hospodárskych zvierat zmenila tak, že samice sú schopné produkovať viac mlieka než spotrebujú mláďatá. Väčšina tejto nadprodukcie mlieka sa preto využíva na výživu ľudí.

Využi pri ďalšom štúdiu tejto témy e-learningový kurz.