VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA ZMYSLOVEJ SÚSTAVY

Zmyslové orgány fungujú vo všeobecnosti ako recepcné orgány, tzv. receptory. Umožňujú živočíchom i človeku prijímať informácie o stave vonkajšieho a vnútorného prostredia a premieňajú ich na vzruchy, ktoré v kódovanej forme odovzdávajú prostredníctvom aferentných nervových vlákien do centrálnej nervovej sústavy (CNS). Takto môže živočíšny organizmus reagovať na meniace sa podmienky prostredia a zároveň aj na to, čo sa odohráva v jeho organizme. Činnosť zmyslových buniek je založená na citlivosti, ako jednej zo základných vlastností živej hmoty na rozličné podráždenia.

Receptorické nervové zakončenia prijímajú signály buď ako exteroreceptory z vonkajšieho prostredia, alebo interoreceptory z vnútorného prostredia. Interoreceptory privádzajú podnety z tkanív a orgánov a podávajú informácie o ich stave. Medzi ne patria proprioreceptory, ktoré podávajú informácie z kostry, svalov a šliach. Visceroreceptory informujú o stave vnútorných orgánov.

ŠPECIÁLNA HISTOLÓGIA ZMYSLOVEJ SÚSTAVY U CICAVCOV

Orgán zraku

Orgán zraku – oko (oculus) sa skladá z očnej gule (bulbus oculi), očného nervu (nervus opticus) a prídavných orgánov oka (organa oculi accessoria), ku ktorým patria predovšetkým spojivka (tunica conjunctiva), slzná žľaza (glandula lacrimalis) a okohybné svaly (musculi bulbi).

Očná guľa

Stena očnej gule sa skladá z troch vrstiev: vonkajšia vrstva (tunica fibrosa bulbi) zahřňa bielko (sclera) a rohovku (cornea); stredná vrstva (tunica vasculosa bulbi, uvea) sa skladá z dúhovky (iris), riasnicového telesa (corpus ciliare) a cievovky (choroidea); vnútornú vrstvu (tunica interna bulbi/retina) predstavuje sietnica (retina). Vnútro očnej gule vypĺňa sklovec (corpus vitreum), pred ním je do optickej osi oka zaradená šošovka (lens cristallina), ktorá je ohraničením zadnej očnej komory a tá cez zrenicu (papilla) pokračuje k rohovke prednou komorou. Obe komory (camerae bulbi) sú vyplnené komorovým mokom, ktorého cirkulácia je dôležitá pre riadnu funkciu oka.

Pomocné a ochranné zariadenia oka

K pomocným a ochranným zariadenia oka patria spojivka (tunica conjunctiva), slzný aparát (apparatus lacrimalis), okohybné svaly (musculi bulbi) a mihalnice (palpebrae).

Orgán čuchu

Receptory pre vnímanie čuchových podnetov sú sústredené v čuchovom epiteli nosovej sliznice (regio olfactoria nasi). Čuchový epitel sa podobá viacvrstvovému cylindrickému epitelu, ktorý je uložený na lamina basalis. Obsahuje bunky trojakého druhu: vlastné čuchové bunky, podporné bunky a bazálne bunky.

Orgánom čuchového zmyslu je čuchová sliznica, nachádzajúca sa v hornej tretine nosovej dutiny. Jej celková plocha na obidvoch stranách priehradky je u človeka asi 5 cm2. Receptormi sú čuchové bunky v celkovom počte 10 – 20 miliónov. Reagujú na molekuly pachových látok vo vzduchu. Aby pachové látky mohli na ne pôsobiť, musia sa rozpustiť v hliene, ktorý vytvára jemný povlak na sliznici.

Orgán chuti

Chuťový zmysel sprostredkúva informácie o chuťových vlastnostiach potravy. Orgánom chuťového zmyslu je jazyk. Na jeho povrchu sa u človeka nachádza asi 10 000 receptorov, tzv. chuťových pohárikov. Adekvátnym podnetom pre chutové receptory sú chutové látky, ktoré sa však musia rozpustit. Prirodzeným rozpúštadlom sú sliny.

Receptormi chutových pohárikov sú chuťové bunky, obkolesené nervovými vláknami niekoľkých hlavových nervov. Vláknami týchto nervov sú chuťové vzruchy vedené do mozgového kmena. V sliznici jazyka sa nachádza množstvo žliazok, ktoré produkujú sliny rozpúštajúce látky, obsiahnuté v potrave. Iba roztoky chuťovo aktívnych látok dráždia chuťové bunky. Preto je bez rozpustenia väcšina látok bez chuti.

Chuťové poháriky (caliculi gustatorii) sú oválnymi telieskami uloženými vo viacvrstvovom dlaždicovom nerohovatejúcom epiteli ústnej dutiny (najmä na jazyku). V ich cytoplazme sú prítomné elementy cytoskeletu, v bazálnej oblasti sa vyskytujú početné vezikuly, ktoré odpovedajú synaptickým vezikulám. V blízkosti bázy buniek sú uložené terminálne zakončenia periférnych vetví axónov aferentných neurónov.

Orgán sluchu

Orgánom sluchového zmyslu, polohy, pohybu a udržiavania rovnováhy je ucho. Z hľadiska tejto funkcie býva označované pojmom polohovosluchový (statoakustický) ústroj. Ucho sa vo všeobecnosti rozdeľuje na tri časti: vonkajšie ucho (auris externa), stredné ucho (auris media) a vnútorné ucho (auris interna).

Vonkajšie ucho

Vonkajšie ucho sa skladá z ušnice (auricula), vonkajšieho zvukovodu (meatus acusticus externa) a bubienka (membrana tympani).

Stredné ucho

Stredné ucho sa skladá z bubienkovej dutiny (cavum tympani), sluchových kostičiek (ossicula auditus) a sluchovej trubice (Eustachova trubica, tuba auditiva).

Vnútorné ucho

Vnútorné ucho je uzavretým priestorom vo vnútri spánkovej kosti, v ktorom sa nachádza vlastný sluchový orgán s receptormi. Sluchovým orgánom je blanitý slimák (cochlea), uložený v pyramíde spánkovej kosti. Vo vnútri blanitého slimáka je uložený Cortiho orgán s vlastnými sluchovými receptormi.

Cortiho orgán leží na lamina basilaris a má podobu špirálovitej vyvýšeniny, ktorá sa tiahne pozdĺž ductus cochlearis. Cortiho orgán predstavuje vysokošpecializovaný epitelový útvar zložený z dvoch typov zmyslových vláskových buniek a niekoľkých typov podporných buniek.

Kožný zmysel

Kožný zmysel sprostredkúva vnímanie podnetov, ktoré pôsobia na povrch tela. Ide o dotykové, tlakové (mechanoreceptory), chladové, tepelné (termoreceptory) a bolestivé podnety (nocireceptory). Receptory na dotyk a tlak nie sú v koži rovnomerne rozložené. Najhustejšie sú lokalizované na koncoch prstov (bruškách), perách a v okolí vláskov a chlpov. Receptory na dotyk sú umiestnené v podkoží. Receptory chladu sú dráždené nižšími teplotami ako je telesná teplota. Receptory tepla reagujú na teploty vyššie než je telesná teplota. Pri vystúpení vonkajšej teploty nad 45 °C vzniká paradoxná reakcia – receptory tepla prestávajú reagovať, zatiaľ čo receptory chladu javia známky podráždenia a niekedy vyvolajú typickú chladovú reakciu (tzv. „husia koža“).

Bolesť je nepríjemným prežitkom, ktorý má medzi ostatnými vnemami mimoriadny význam. Bolesť je signálom poruchy funkcie u všetkých zložitejších organizmov. V medicíne je bolesť dôležitým sprievodným javom poškodenia organizmu. Nevzniká na určitý špecifický „bolestivý“ podnet. Môže byť vyvolaná chladovým, tepelným, chemickým, tlakovým a elektrickým dráždením. Receptory pre vnímanie bolesti sú tzv. volné nervové zakončenia. Ide o vlákna, ktoré sa vetvia medzi bunkami spodnej vrstvy pokožky (stratum basale et spinosum), v zamši, vo svaloch a klbových puzdrách aj v stene tráviacej trubice, srdca a ciev.

Využi pri ďalšom štúdiu tejto témy e-learningový kurz.