Ako jedovaté označujeme tie druhy živočíchov, ktoré sú schopné produkovať, prípadne vo svojom tele zhromažďovať jedovaté substancie. Tie potom môžu u ostatných živočíchov vyvolávať otravy. Podľa pôvodu toxínu, existencie a typu jedových žliaz a jedového aparátu rozdeľujeme jedovaté živočíchy do dvoch hlavných kategórií:
• kryptotoxické živočíchy (napr. niektoré chrobáky, ulitníky) - nemajú špeciálny orgán pre tvorbu jedu. Toxíny môžu byť produktmi metabolizmu živočícha alebo sú súčasťou biochemickej štruktúry niektorých orgánov. Jed sa najčastejšie dostáva do organizmu dotykom s kožou, prípadne je vstrebaný tráviacou sústavou. Ak vzniká toxín v orgánoch živočícha primárnymi fyziologickými procesmi, hovoríme o primárnej toxicite príslušného živočícha. Niektoré druhy živočíchov môžu naopak získať toxickú látku z okolitého prostredia, predovšetkým potravou. Toxíny sa potom koncentrujú v niektorých špecifických orgánoch. V týchto prípadoch hovoríme o sekundárnej toxicite.
• fanerotoxické živočíchy (napr. niektoré druhy hmyzu, rýb, plazov) - majú vytvorený špeciálny orgán pre tvorbu jedu, tzv. jedovú žľazu. Niektoré druhy živočíchov majú aj špeciálne ústrojenstvo, určené pre vpravenie jedu do iného živého organizmu. V tomto prípade ide o tzv. aktívnu toxicitu. U pasívne jedovatých živočíchov nie je uvedený aparát vyvinutý.
Živočíšne toxíny nie je možné rozdeliť podľa ich účinku na organizmus, nakoľko sú charakteristické veľmi komplexným účinkom, spôsobeným veľkým počtom chemicky odlišných látok, prítomných v jede. Na klasifikáciu živočíšnych jedov sa preto používa zoologická klasifikácia. V tejto kapitole sa budeme venovať len najvýznamnejším zástupcom živočíšnych jedov a ich producentom.

Jedovaté mäkkýše

Medzi mäkkýše patrí asi 80 000 recentných druhov, z ktorých viac než polovica žije v mori. Približne 85 druhov predstavuje nebezpečenstvo pre človeka.
Hlavnou zložkou jedu slín morských ulitníkov z čeľade sturmovkovité (Buccinidae) je tetramín. Medzi príznaky otravy tetramínom patria bolesť v zadnej časti hlavy, závraty, strata rovnováhy, bolesť očí a vracanie.
Slimáky z čeľade ušovité (Haliotidae) obsahujú toxickú látku pyrofeoforbid ?, ktorá je derivátom chlorofylu. Vyskytuje sa v morských rastlinách najmä na jeseň, z ktorých sa dostáva do organizmu ulitníkov. Je to fotoaktívna látka, spôsobujúca toxické reakcie, najmä ak človek konzumuje slimáky s obsahom toxickej látky a následne je vystavený slnečnému žiareniu. Všeobecným príznakom otravy pyrofeoforbidom ? je výskyt červených edémov na tvári a rukách. Smrteľné prípady sa nevyskytujú.
Morské slimáky z čeľade homôlkovité (Conidae) produkujú polypeptidické toxíny, ktoré vyvolávajú úplnú paralýzu svalov. Konotoxín ? blokuje acetylcholínový receptor v mieste postsynapsie a konotoxín ? uvoľňovanie neurotransmiterov z miesta pred synapsiou. Konotoxín ? selektívne inhibuje činnosť sodíkových kanálov kostrových svalov, čím zabraňuje ich excitácii.
Paralytické typy otravy mäkkýšmi sú spôsobené hlavne ulitníkmi, ktoré sa živia toxickými panciernatkami (Dinoflagellata), čím sa sami stávajú pasívne toxickými. Rovnako aj niektoré druhy kôrovcov produkujú saxitoxín, ktorý sa akumuluje v lastúrnikoch. Pre človeka je saxitoxín vysoko toxickým už v malých dávkach. V priebehu 15 minút až 3 hodín po konzumácii sa otrava prejavuje zmeravením pier a končatín. Následne dochádza k problémom s chôdzou, vracaniu, kóme až smrti jedinca. V súčasnosti nie je známe žiadne antidotum.

Jedovaté pavúkovce

Druhovo mimoriadne rozmanitá trieda pavúkovce (Arachnoidea) zahŕňa množstvo jedovatých živočíchov. Okrem pavúkov (Araneida) sem patria aj jedovaté škorpióny (Scorpiones) a šťúriky (Pseudoscorpiones).
Jedovým aparátom pavúkov sú dvojčlenné chelicery, obsahujúce jedovú žľazu. Jed pavúkov slúži nielen k ochromeniu a usmrteniu koristi, ale aj k jej natráveniu. Predpokladá sa, že ide o komplex aktívnych látok bielkovinovej povahy. Hlavnou zložkou je neurotoxín, ktorí pôsobí predovšetkým na centrá v predĺženej mieche a má stimulačný účinok. Okrem neurotoxínu obsahuje jed aj enzýmy (napr. hyaluronidáza, alkalická fosfatáza, fosfodiesteráza a proteáza), ktoré napomáhajú k rozpúšťaniu tela koristi. Otrava po uhryznutí pavúkom sa označuje pojmom araneizmus. Po uhryznutí sa u človeka objavuje studený pot, slinenie, slzenie, nadprodukcia hlienu v dýchacích cestách, nepravidelný tep, zrýchlené dýchanie, vracanie a hnačky.
Medzi najobávanejšie patria austrálske pavúky rodu Atrax. Väčšina z nich je však pre človeka neškodných. Atrax robustus loví najmä žaby, jašterice a niekedy aj menšie vtáky. Po uhryznutí korisť hynie (na otravu robustoxínom) v priebehu 1 až 3 minút, pričom je ovplyvňovaná priepustnosť sodíkových kanálov. Nakoľko sodíkové kanály sú súčasťou mnohých biologicky aktívnych štruktúr, ich výsledný efekt môže byť značne rozdielny. Najvýraznejším prejavom je neurotoxicita, ktorá je zrejme hlavným mechanizmom ich pôsobenia na korisť a významným faktorom pri prenikaní jedu do organizmu. Našťastie pre človeka sú chelicery pavúkov príliš krátke alebo fragilné, aby prenikli cez kožu.
Najznámejším jedovatým pavúkom je snovačka jedovatá (Latrodectus mactans), tzv. čierna vdova. Jedová žľaza čiernej vdovy obsahuje asi 0,5 mg žltosfarbeného jedu. Najtoxickejšou zložkou je neurotoxicky pôsobiaci ?-latrotoxín, ktorý spôsobuje poruchu transmisie nervovosvalového prenosu a tým aj permeability iónových kanálikov. V priebehu 10 minút dochádza k zosilneniu bolesti sotva viditeľného uhryznutia. Nasledujú opuchy lymfatických uzlín, zvýšenie krvného tlaku, ťažkosti s dýchaním a pocity strachu, niekedy spojené až s obavou zo smrti, poruchy reči, potenie a kŕče žuvacieho svalstva. Na ranu je nutné priložiť chladivé obklady a čo najskôr vyhľadať odbornú lekársku pomoc. Proti bolestiam sa podávajú analgetiká, upokojujúce prostriedky a sérum proti jedu pavúkov. Útok snovačky býva smrteľný v 10 % prípadov.
Zo všetkých bezstavovcov sú pre človeka najnebezpečnejšie škorpióny. Na svete žije asi 600 druhov škorpiónov, najviac v tropickom a subtropickom pásme. V strednej Európe sa vyskytuje len okolo 20 druhov.
Na konci ich tela, v poslednom článku, je umiestnené jedové zariadenie - bodec s vakovitým rezervoárom, v ktorom sú dve jedové žľazy obklopené silným svalstvom. Sťahom svaloviny sa jed vstrekne do dvoch otvorov, ktoré ústia po stranách bodca. Hlavnou účinnou zložkou jedu je neurotoxín, pôsobiaci na niektoré vysoko diferencované bunky nervového systému. Ak toxín prenikne do obehovej sústavy, dostavujú sa celkové príznaky otravy (t.j. citlivosť až spontánna bolestivosť brušných svalov, sucho a škrabanie v hrdle, poruchy reči, úzkosť a podráždenosť, zvyšuje sa svalová aktivita, ktorá prechádza až k nekoordinovaným pohybom). Na liečbu sa využívajú lokálne anestetiká, fenobarbital, propranolol a diuretiká. Pri veľmi jedovatých druhoch je najúčinnejším krokom včasné podanie špecifického antiséra. V USA sa neodporúča podávať morfín a meperidín (v Európe petidín) pre možnosť zosilnenia účinku jedu a tiež pre možnosť uplatnenia inhibičného vplyvu na dýchací systém.
Na našom území sa veľmi sporadicky môže vyskytovať Euscorpius tergestinus, spôsobujúci len málo významné reakcie, ktorých príznaky možno prirovnať k príznakom po bodnutí včelou. Naopak druh Buthus occitanus, vyskytujúci sa na juhu Európy, môže predstavovať nebezpečenstvo najmä pre deti a chorých ľudí. Veľmi nebezpečný je austrálsky škorpión Androctonus australis, produkujúci veľmi silný jed, porovnateľný s jedom kobry.

Využi pri ďalšom štúdiu tejto témy e-learningový kurz.